Najlepšie vysvedčenie mám od milovanej dcéry.

Moja staršia dcéra bude mať o pár dni 18 rokov a tým sa jej otvoria dvere do dospelosti.

Preto som sa rozhodla niečo urobiť…

Prišla som za ňou do izby a požiadala ju, aby, kým prekročí prah do dospelosti, povedala mi alebo napísala v liste o svojich pocitoch z detstva a vzťahu so mnou, hlavne tých negatívnych.
Ak som jej niekedy ublížila, neporozumela jej, sklamala v niečom…

Išla som za ňou s malou dušičkou, lebo som si spomenula na to, keď som ja napísala list mojej mamine už ako dospelá a nedopadlo to najlepšie.

Nechcem, aby moje deti museli niesť v sebe niečo o čom nemám ani tušenie, ak som ich nejakým spôsobom nevedome zranila.

Ved je oveľa ľahšie, keď človek vie ako ublížil a môže sa úprimne vyjadriť, vysvetliť a ospravedlniť so slzami ľútosti v objatí milovanej osoby.

Dnes viem, že ak budem raz umierať, tak so slovami: 

Odpustite mi, ak som vám niekedy ublížila, deti moje. 

Milujem vás 

Ale ja sa ešte nechystám odísť, len viem už teraz, čo poviem, alebo napíšem 

A čo mi povedala moja dcéra, keď som sa jej opýtala na jej detstvo a vzťah so mnou?

Ešte stále mám slzy v očiach.

Mami nemám Ti čo vyčítať. Vždy keď sme sa pohádali, vždy si prišla za mnou, objala ma a vysvetlila, alebo sa ospravedlnila.

To ja som sa nie vždy správala ako by som mala.

Toto je to najkrajšie vysvedčenie od dcéry, aké som mohla dostať ♥

A uložila som si ho na to najvzácnejšie miesto, do vnútra mojej duše, kde bude mať čestné miesto. Kde sú uložené aj jej listy z detstva, kde sa mi ospravedlňovala za,,nevhodné” správanie a mne tiekli slzy dojatia.

Viem, že som mohla byť aj lepšia v niektorých situáciach, keď sa teraz na ne pozerám s odstupom času. Ale viem, že vtedy som konala najlepšie ako som vedela.

Vzťah akýkoľvek a v akomkoľvek veku sa dá vylepšovať a opravovať.

Viem, že príkazmi a zákazmi sa dieťa nevychováva, len vlastným príkladom.

A to je najťažšia škola života rodičov – škola výchovy. Prejsť ju a dostať to najkrajšie vysvedčenie od svojho dieťaťa.

Dospievanie je náročné a búrlivé obdobie malých a veľkých zmien v správaní nášho „malého anjelika”. 

Ale najdôležitejšie a najúprimnejšie je podľa mňa uvedomiť a priznať si, že v mnohom zrkadlia nás.

Začneme zrazu meniť postoj, správanie, menej kričať, vyčítať, hádať sa… a začíname ich viac rešpektovať, načúvať a približovať sa. Moja dcéra robí tie isté chyby ako som robila ja, sem tam rebel – sem tam anjel. A musím si priznať, že vďaka svojim „chybám“ ma učí milovať ju bezpodmienečne, rešpektovať jej záujmy, potreby a jej jedinečnosť.

Učí ma vysporiadať sa hlavne so strachom, čo ak…, krotiť svoje očakávania a nechať ju robiť chyby. No a čo, že si zapáli, no a čo, že sem-tam zahreší v partii, no a čo, že sa niekedy za mňa hanbí, no a čo, že nie je najlepšia v škole, no a čo, že sú teraz na prvom mieste kamošky, no a čo…

Ja som bola taká istá!

Raz budeme s úsmevom spomínať, Ty budeš dospelá a rokmi skúsenejšia. Pre mňa budeš Diana, navždy moja princezná a môj Diamant, ktorý raz sama v sebe objavíš.

S láskou a vďakou Tvoja mamina